Mestská veža, neprehliadnuteľná dominanta mesta, je so svojím presne odbíjajúcim historickým hodinovým strojom živým symbolom slávnej minulosti slobodného kráľovského mesta. Na jeho odkaz – aj prostredníctvom rešpektu k vlastnej minulosti – nadväzuje súčasné prosperujúce krajské Mesto Trnava.
Hodiny v trnavskej Mestskej veži, ktoré dennodenne ukazujú presný čas, budú mať v roku 2029 rovných 300 rokov. To už je skutočne úctyhodný vek, najmä keď si uvedomíme, že až 95 percent všetkých súčiastok je pôvodných. Aby vzácny hodinový stroj fungoval naďalej, vyžaduje dôslednú starostlivosť.
Línia hodinárov, v ktorej sa remeslo dedí z otca na syna
Funkciu hodinárov v Mestskej veži od roku 1890, kedy do Trnavy prišiel Pavol Nemček, plnia jeho mužskí potomkovia. Súčasný správca prevzal prácu, ktorá je bezpochyby poslaním, od svojho otca a deda. Ktorí ju rovnako prevzali od svojho otca a deda.
Nemčekovci po generácie na najlepšej adrese v meste nielen pracovali, ale aj bývali. Dedko súčasného správcu sa vo veži dokonca narodil a býval tam s ďalšími jedenástimi súrodencami. Život vo veži nebol ľahký. Byt bol až úplne hore nad hodinovým strojom. Nebola tam voda – tá sa pumpovala dole pod vežou. Vedrá s vodou odtiaľ museli rodičia denne nosiť hore. Dolu ich zas prázdne brali deti cestou do školy. Na mieste, kde sa nachádza pieskové podložie na dosadnutie závaží, rodina chovala hydinu, barana aj prasiatko.
O živote v Mestskej veži – a práci s ňou spojenou – počúval od svojho dedka súčasný majster hodinár. Najmladší Karol Nemček už vo veži nebýva, ale stále je zodpovedný za celú vežu ako správca. Jeho život sa odvíja v pravidelnom rytme, úzko spätý s tikaním hodinového stroja, ktorý je umiestnený vysoko nad historickým centrom Trnavy.
Prečo majster hodinár do svojej práce naozaj, ale NAOZAJ nesmie meškať?
O svojej neobyčajnej práci s obrovským bremenom zodpovednosti rozpráva správca, ktorého pri troche šťastia môžete stretnúť pri návšteve veže aj vy:
„Každý deň, hneď po príchode na vežu, skontrolujem čas, respektíve ako išli hodiny počas predošlých 24 hodín. Musím si počas asi trištvrte hodiny odsledovať cykly, zapísať si ich. Ako sa mení počas roka počasie, tak sa mení aj meranie času. Teplota napríklad vplýva na rozťažnosť kovov, z ktorých je zhotovený hodinový stroj. Keď počas dvoch-troch dní zistím, že hodiny sa odchýlili o viac ako minútu, tak ich dolaďujem. To robím prostredníctvom posúvania kyvadla nahor, keď chcem, aby hodiny išli rýchlejšie, alebo nadol, keď ich chcem spomaliť.
Hodiny neobsahujú žiadne ložiská, iba ozubené kolesá, ktoré pravidelne mažem vazelínou. Niekedy aj každý deň, hlavne počas teplých dní. Raz za 24 hodín, teda každý jeden deň, musím hodiny natiahnuť. Následne nastavujem správny čas, pretože počas samotného naťahovania hodiny stoja. Súčasťou mojej práce je, že po naťahovaní hodín musím vedieť, či vo veži budem môcť byť do 24 hodín. Ak napríklad viem, že idem mimo mesta a vrátim sa o 27 hodín, tak musím dnes prísť do veže znovu, ale najskôr o 3 hodiny, aby som hodiny natiahol. Keby som meškal, čas v Trnave by vraj zastal. (pozn.: Tak hovorí legenda. Riskovať to nikto nechce!)
Môj život je zrastený s Trnavou, každý deň musím naplánovať. Vedieť, čo budem robiť o 24 hodín. Rozvody z hodín vedú ďalších 15 metrov hore, tie tiež treba kontrolovať a mazať. Hodinový stroj má síce dvakrát dva metre, ale jeho súčasti presahujú až do ďalších troch podlaží. Všetko zaznamenávam a hlásim. Čo viem vyriešiť sám, vyriešim. Čo nie, to posúvam ďalej nadriadeným.
Pravidelne, ale menej často, musím ísť k zvonom. Niekedy po týždni, niekedy raz za mesiac – podľa počasia. Silný dážď totiž vymýva vazelínu v mechanizme. Kontrolujem tiahla, laná… v podstate veci, ktoré idú hore k zvonom. Veža má dva zvony, každý má svoje meno. Podobne ako slávna veža v Londýne má zvon menom Big Ben. V trnavskej veži sa malý zvon volá Florián podľa Sv. Floriána, patróna hasičov, a veľký je Michael, podľa Archanjela Michaela, ochrancu.
Posledným pravidelným a dôležitým úkonom je výmena lana so sto kilovým závažím. To je potrebné urobiť každých desať rokov,“ priblížil pán správca rytmus svojho profesijného života.
Text: Peter Bestvina Foto: Alexandra Galamová / OOCR Trnava Tourism
