V spanilej kráse a historickom šarme v Trnavskom kraji konkuruje slovenskému Rímu iba jeden pohraničný skvost. V najzápadnejšej časti Slovenska na hraniciach s Českou republikou totiž kedysi dávno na začiatku 13. storočia vyrástlo mesto, ktoré sa pýši vychýrenými špecialitami aj unikátnym historickým centrom. Len veľmi málo slovenských miest sa taktiež môže pýšiť tým, že majú status slobodného kráľovského mesta. Skalica ho však má.

Rotunda so vzácnymi maľbami

Keď na uhorskom tróne sedel prvý kráľ Štefan, na okraji dnešnej Skalice začali budovať jej dnešný symbol zobrazený aj na poštových známkach – Rotundu sv. Juraja. Vyplýva to z výskumov odborníkov, ktorí odhadli počiatok výstavby na prvú tretinu 11. storočia. O niekoľko storočí neskôr pristavali k rotunde druhé podlažie a o ďalších dvesto rokov pribudla dnešná kupola. Rotunda stojí na vŕšku, ktorý od ďalšej vyvýšeniny oddeľuje ulica Pod kalváriou.

Ako už naznačuje jej názov, na vyvýšenine vyrástla kalvária, avšak až okolo roku 1825. Dnes ponúka impozantný výhľad na toto 15-tisícové mesto. Pri jeho zrode boli oba vŕšky súčasťou opevnenia, ktorého zvyšky nájdete aj v blízkosti rotundy. Vybudovali ich po vyhlásení Skalice za slobodné kráľovské mesto okolo roku 1370. V časoch, keď bolo osídlenie ešte bez hradieb, ho pustošili napríklad boje o trón po smrti kráľa Bela IV. v roku 1270. Románska rotunda, ktorá stojí na významnom historickom mieste, je najstaršou historicko-architektonickou pamiatkou bývalého slobodného kráľovského mesta Skalice a jej okolia. Rotunda bola vybudovaná, aby strážila diaľkovú obchodnú Českú cestu. Neskôr tento areál slúžil ako cintorín na pochovávanie mŕtvych, či počas vojen ako skladisko pušného prachu. Vzácne sú nástenné maľby v rotunde z 15. storočia, ktoré znázorňujú výjavy z legendy o svätom Jurajovi, po ktorom je pomenovaná a vysvätená.

Po stopách Dušana Jurkoviča

Poďme teraz už do historického centra, ktoré je podľa mňa jedno z najkrajších na Slovensku. Skalicu síce počas storočí postihli rôzne tragédie ako epidémie či požiare, no vždy sa domáci z toho dokázali dostať a mesto i svoje ctené obyvateľstvo zachovať a opäť postaviť na nohy. Dôkazom je práve skalické centrum, ktoré by na hodinách dejepisu mohlo samé rozprávať. Na hlavné Námestie slobody som sa dostal po pár minútach pomalej chôdze od rotundy, počas ktorej som vstrebával šarm miestneho pouličného života. Námestiu trojuholníkového tvaru dominuje Kostol sv. Michala Archanjela. Mňa však zo všetkých budov najviac uchvátila architektúra pôvodne Roľníckeho spolkového, dnes už kultúrneho domu, v ktorom sídli aj regionálne Záhorské múzeum. Stavba vyrástla vďaka majstrovstvu nášho slávneho architekta Dušana Jurkoviča. Na fasáde žlto-zeleného domu sú umiestnené jedinečné mozaiky znázorňujúce miestnych ľudí, rastlinné dekorácie či kráľovské symboly mesta Skalica.

Námestie slobody je ideálnym miestom na organizovanie lokálnych trhov rôzneho druhu. Na nich si domáci nakúpia, čo im v špajzách chýba, a pocestní si prídu na svoje vďaka tradičným remeslám a ich výrobkom. Mal som možnosť vidieť, ako mi z kusa nevábneho dreva vzniká pred očami krásny vyrezávaný obraz. Ako sa stáročný hrnčiarsky kumšt uplatňuje pri výrobe keramických nádob. Ako sa drôty prepletajú jeden cez druhý na rôzne predmety, či mnohé ďalšie umenia predvádzajúce sa na historických, farmárskych či remeselných trhoch.

Lokálna maškrta

Keď sme už potešili dušu kúpou niečoho umeleckého, treba takisto nezanedbať ani žalúdok a potešiť ho nejakou gastronomickou špecialitou, ktorá by bola navyše tradičná a lokálna. Presne takou, keď rozprávam o Skalici, nemôže byť nič iné ako sladký pokrm chránený pod značkou chránenou samotnou Európskou úniou. Skalický trdelník je miestna ultrašpecialita, ktorá v daných geografických šírkach nemá konkurenta.

Cesto sa obmotá na špeciálnom drevenom valci zvanom trdlo, ktorý dal tejto maškrte svoj názov, a posypané rôznymi posýpkami sa pečie dozlatista. Čerstvý trdelník je jedna z mojich najobľúbenejších sladkých pochúťok, ktorú by som vedel jesť každý deň. Možno aj preto, že Skaličania vkladajú do jeho prípravy svoju dušu, remeslo, lásku a um. Keďže domáci sa ním pýšia v šírom svete, z toho dôvodu sa v tomto pohraničnom meste každoročne koná Trdlofest venovaný trdelníku, ľudovému folklóru, tanečným skupinám, tradičným remeslám a skvelej atmosfére. Netreba zabúdať ani na tzv. Skalický rubín. Ide o drahokam, avšak nie pevného skupenstva. Tamojšie červené víno Skaličania vyrábajú z odrôd hrozna Frankovka modrá, Modrý Portugal alebo Svätovavrinecké, dopestovaných v meste a jeho blízkom okolí. Sami ste sa presvedčili, že návšteva bývalého slobodného kráľovského mesta Skalica jednoducho stojí za to.

Tunelom až do Viedne?

Zo Skalice je to len necelých desať kilometrov juhozápadne do jedenásťtisícového mestečka Holíč. Bol dôležitým strategickým miestom, pretože sa z neho dal kontrolovať brod cez rieku Moravu na diaľkovej obchodnej ceste. Napriek svojej malej veľkosti ponúka štyri parádne turistické zastávky, na ktoré som sa tam veľmi tešil. V srdci mesta sa na štvorcovom pôdoryse vyníma Holíčsky zámok, ktorý si doslova sedí akoby na mestskom tróne.

Barokovo-klasicistický zámok s bastionovým opevnením vznikol prestavbou stredovekého vodného hradu. Do súčasnej podoby sa dostal za vlády Habsburgovcov. Dokonca sa povráva legenda o tom, že existuje tajný tunel vedúci spopod kaštieľa až priamo do cisárskej Viedne, kadiaľ sa presúvali panovníci na čele s Máriou Teréziou počas vojen a nepríjemných situácií. Neďaleko sa v malom parčíku medzi činžiakmi nachádza slovenský unikát. Našiel som tam niekoľko mohutných skál, ktoré niektorí nadšenci označujú za megality z pradávnych čias, skeptici zase za kusy pieskovca ťaženého v niekdajšom kameňolome. Je to slovenský Stonehenge.

Potom som si vyšiel trochu nad mesto, aby som sa ocitol pred vysokým veterným mlynom. Ide údajne o jediný zachovaný historický veterný mlyn na Slovensku, ktorý viackrát prešiel rekonštrukciou. Hneď pri ňom je rozhľadňa, na ktorú keď som vyšiel, tak sa predo mnou zjavil posledný holíčsky skvost. Chrám Matky Božej Počajevskej je prvý pravoslávny chrám na Záhorí, čo je absolútne nezvyčajná kombinácia. Fanúšikovia pravoslávnej architektúry so zlatými vežičkami, ktorú môžeme obdivovať napríklad v ukrajinskom Kyjeve, si teda prídu na svoje aj u nás na západe. Biely kostol s modrými strechami je príjemnou bodkou za našim výletom po dvoch najzaujímavejších miestach severozápadného cípu Trnavského kraja.

Text a foto: Michal Hertlík

–

Realizované s finančnou podporou Ministerstva dopravy SR